Keď som prednedávnom čítal na HS rozhovor so slovenským spisovateľom, básnikom, dramatikom, fotografom a hudobným skladateľom Vladom Bálintom, ktorý za stranu NAJ kandiduje do europarlamentu, akosi podvedome vo mne vzbĺkol pocit predpojatosti voči všetkým tým „slovenským intelektuálom a umelcom“ bratislavskej kaviarne, agresívne, nenávistne, neslušne a netolerantne bojujúcim za „slušnosť a toleranciu“, stelesňujúcim svojou tvorbou úpadkovú a bezduchú postmodernu, presiaknutú banálnosťou a primitivizmom. Hneď sa mi vybavila v pamäti aj kauza okolo snahy zaradiť do povinného čítania v rámci slovenskej literatúry zbierku poviedok „Sekerou a nožom“ od „hviezdy“ slovenskej literárnej postmoderny Petra Pišťanka, ktoré sú vrcholom absurdity ponorenej do bahna hnusu schopného pošpiniť citlivú dušu dospievajúceho človeka plného ideálov. A keď som si prečítal ukážku z jeho románového veľdiela „Rivers of Babylon“, tak ponurá atmosféra, ktorá z neho sálala s množstvom vulgarizmov ma nielen odradila od tohto diela spisovateľa, ktorý nakoniec skončil svoju pozemskú púť samovraždou, ale od akejkoľvek súčasnej literatúry, a možno neprávom. Patrím k ľuďom veľmi vnímavým na krásu umenia a hudby, ktorú ako špongia nasávam celou svojou bytosťou. Preto sa vedome v rámci psychohygieny stránim akejkoľvek produkcii, ktorá zanáša vnútro človeka špinou a banalitou.

     V spomínanom rozhovore, ktorý ma nejako zvlášť nezaujal, a podľa reakcií ani ostatných čitateľov, sa však Vlado Bálint prezentoval ako človek s úprimnou láskou v srdci k svojej domovine, stojac na opačnej strane barikády než odnárodnená pseudointelektuálna a neoliberálna „bratislavská kaviareň“. A keďže v článku bola zverejnená aj jeho webová stránka vydavatelstvo-bioba.webnode.sk , tak som predsa neodolal a nazrel do nej. Hneď prvým svojím dojmom som bol milo prekvapený a potešený, s akým jemným umeleckým vkusom je spracovaná. To bol pre mňa impulz a motív, aby som nahliadol hlbšie. A zrazu som objavil všestranného umelca, ktorý svojou tvorbou nielenže nezanáša dušu človeka bahnom, ale práve naopak, snaží sa z nej nánosy bahna, špiny a banality odstraňovať a otvárať cestu k pravému a rýdzemu „Ja“. Je to tá naša duchovná podstata, ktorá v sebe zrkadlí obraz samotného Boha, schopná v jednote s ním rozozvučať v nás tóny božskej harmónie, bezodného to žriedla tvorivej inšpirácie a sebarealizácie sťaby zdroja pravého šťastia človeka.

     Pod vplyvom silného dojmu z prvých dotykov s tvorbou Vlada Bálinta som ho oslovil s tým, že mám záujem o stretnutie. Dospel som totiž k presvedčeniu, že jeho tvorba si skutočne zaslúži, aby sa dostala do povedomia čo najširšieho okruhu vnímavých ľudí a ja k tomu môžem svojou troškou prispieť tým, že zverejním o ňom článok v HS. Vlado sa môjmu návrhu potešil a zároveň mi prezradil, že ma pozná z HS, kde si rád z času na čas prečíta moje články, lebo sú v súzvuku s jeho svetonáhľadom. Slovo dalo slovo a Vlado mi oznámil, že ma čoskoro aj s manželkou navštívia, lebo sa v blízkej dobe chystajú na Šarišský hrad, ktorého zrúcaniny sa týčia na majestátnom kopci vulkanického pôvodu, na ktorý mám utešený a upokojujúci pohľad z miesta svojho bydliska.

    Bez predchádzajúceho avíza mi v nedeľu popoludní Vlado zazvonil, že sú už na ceste  a asi tak o 5 minút budú pri mne. Neostal mi žiadny čas, aby som sa na to stretnutie pripravil a prichystal aj nejaké pohostenie. Našťastie manželka upiekla veľmi chutný makový koláč. Čoskoro pred mojím domom zastalo auto a z neho vystupoval Vlado s milovanou manželkou a múzou Sylviou. V náručí mal plno kníh a CD-čiek, ktoré sa mu pri vychádzaní z auta vyšmykovali z rúk. Všetky mi ich zo srdca daroval a prvé čo po zvítaní urobil, bolo, že otvoril na jednej z kníh stránku, na ktorej som si prečítal motto, ktoré zrejme je aj Vladovým krédom, a ktoré znie: „Boh ťa miluje. Preto je v tvojom živote toľko náhod …“. Týmto vlastne akoby predurčil, v akom duchu sa bude niesť naše stretnutie a rozhovory.

     Áno, bolo to nevšedné stretnutie, ktoré sa vymyká z rámca bežných stretnutí ľudí. A tak sa naša debata netočila okolo otázok „kto, kedy, kde, s kým, ako a prečo“, ale otázok týkajúcich sa zmyslu života, podstaty a prejavov jednoty bytia, pravdy, dobra, krásy a hlavne tvorivosti.

     Znenazdajky sme prešli k témam, ktoré sú medzi „nebom a zemou“ a zdôverili sme sa navzájom s niektorými zážitkami svedčiacimi o tom, že okrem zmyslového sveta je tu ešte oveľa vyšší nadzmyslový duchovný svet, ktorý tento náš viditeľný svet presahuje. Keď som sa Vladovi zveril so svojimi skúsenosťami, kvitoval to ako moju dôveru k nemu, lebo takéto veci človek len tak hocikomu neprezradí. Spýtal som sa ho, či zážitok mimotelového putovania, ktorý opísal v poviedke Domov je len jeho umeleckou fikciou alebo prežitou skúsenosťou. Odpovedal, že len poeticky opísal to, čo v skutočnosti zažil. Vyjadrili sme spoločný údiv nad tým, ako môžu byť niektorí ľudia ateistami, keď nielen celá príroda spieva krásne chorály na slávu Božiu, ale aj vnímaví ľudia neraz prichádzajú do priameho kontaktu s vyššou duchovnou realitou a podávajú o nej nespočetné svedectvá. Žeby sa všetci zbláznili? Z pohľadu ateistov asi áno. Z nášho pohľadu sú však zasa oni bláznami s klapkami na „duchovných očiach a ušiach“.

     Najviac nás však v rozhovore zaujala téma tvorivosti. Úroveň myslenia je v súčasnosti veľmi plytká a povrchná. Kdesi som čítal, že len asi 20 % ľudí je schopných kritického myslenia a asi len 5 % aj aktívne uplatňuje tvorivosť vo svojom živote. Vlado povedal, že podľa jeho skúseností je ich ešte oveľa menej. Dôsledkom toho, že podliehame plytkosti a povrchnosti myslenia a nekriticky konzumujeme to, čo nám predostierajú zlovestné liberálne masmédia hlavného prúdu, je aj to, že sme si za prezidentku zvolili prázdnu bábiku Čaputovú, ktorá bude len hlasnou trúbou a vykonávateľkou zámerov tých síl zla, ktoré ju dirigujú z pozadia. Čo sa týka politického angažovania sa a kandidatúry do europarlamentu, Vlado ju berie ako predzvesť nádeje do budúcna, kedy politika nebude len o intrigách, špine, podrazoch, zločinných zámeroch mocných, ale aj skutočných a pravých ľudských hodnotách.

     Mal som asi 18 rokov, keď som sa v živom sne ocitol na koncerte v nádhernej hudobnej sále pripomínajúcej kráľovský salón, kde orchester hral hudbu nadpozemsky krásnu, akú som v živote ešte nepočul. Sen bol natoľko živý, že keď som sa prebudil a hudba vo mne doznievala, nechcel som uveriť tomu, že to všetko sa nedialo v skutočnosti, ale len vo sne. Aj keď som mal hudobné vzdelanie, nikdy by som takú hudbu nebol schopný stvoriť, a ani moje vedomie. Odkiaľ teda prichádzala? Vlado zareagoval a povedal, že som sa vo sne ocitol v akomsi „medzipriestore“, kde skutočne táto hudba znela a ja som ju preto počul. Občas sa mi stáva, že v zábleskoch inšpirácie počujem hudbu, ktorú dokonca niekedy dokážem aj na klavíri improvizačne zreprodukovať a zapísať do nôt, ale nejako som sa nad tým doteraz zvlášť nezamýšľal, lebo skúseností z inšpiráciami aj iného druhu som mal nadostač. Vlado však povedal, že pravú hudbu sám človek nedokáže stvoriť, že ju musí počuť a prijať z nadpozemských duchovných sfér, kde tá hudba znie. On len zaznamenáva, čo „tam“ počuje. To isté hovoril aj Mozart, keď tvrdil, že on len zapisuje hudbu, ktorá k nemu prichádza z božských sfér.

     Naše stretnutie sa chýlilo ku koncu. Prebrali sme ešte aj iné podružné témy, avšak najviac ma udivili Vladove slová o tom, ako tvorí hudbu zapisujúc to, čo kdesi počuje. A tak som bol na ňu nadmieru navnadený. Prvé, čo urobím po našej rozlúčke, bude, že si ju pustím. Bolo krásne slnečné popoludnie, ale fúkal pritom veľmi silný vietor, a tak som sa so svojou návštevou rozlúčil s prianím, aby ich ten vietor zo Šarišského hradu neodfúkol.

     Nie som literárny kritik, aby som nejako „odborne“ hodnotil literárne počiny Vlada Bálinta, avšak ako čitateľ som precítil, že jeho tvorba je duševne občerstvujúca a duchovne povznášajúca s hlbokým ľudským a zároveň filozofickým podtónom. Vo svojej poetickej tvorbe je majstrom metafory, čoho svedectvom je básnická zbierka Deň po Jánskej noci, ktorá začína nádherným Prológom o tom, čo je poézia. V divadelnej hre Náhodné stretnutie (iného druhu) hodnotí význam metafory slovami „Apropo, metafora, to je jediný spôsob, ako sa dá vysvetliť niečo, čo je vlastne nevysvetliteľné rozumom“. Veď nakoniec aj Ježiš Kristus, keď chcel svojim učeníkom aspoň vzdialene priblížiť obraz Božieho Kráľovstva, používal podobenstvá.

     A to, na čo nestačí poézia ani próza, to hravo zvláda hudba ako ozvena nebeských sfér. Hneď keď som započul prvé tóny CD-čka s názvom Sylvia, ktoré Vlado venoval svojej milovanej manželke, som spozornel a vzápätí bol omráčený. Až také niečo som nečakal. Napriek tomu, že klasická hudba je mojou veľkou záľubou, jeho hudba začala vo mne otvárať doteraz netušené nové dimenzie a neprebádané zákutia hudobnej krásy. Jeho hudba je skrátka geniálna. Vlado Bálint je predovšetkým skladateľ. A nie hocijaký. A až potom spisovateľ (hoci tiež nie hocijaký).

     Hudba na CD s názvom Sylvia, pozostávajúca z deviatich samostatných skladieb, ktoré autor sám zložil, nahral, naprogramoval a naaranžoval vo svojom vlastnom hudobnom štúdiu, znie v celej svojej monumentálnej barokovej nádhere. Bohaté melodické a harmonické línie, kde autorov obľúbený nástroj orgán vstupuje do vzájomného súzvuku s  klavírom, sláčikovými, dychovými nástrojmi a ľudským hlasom, vytvárajú pestrú paletu tónov krúžiacich v majstrovsky zosúladenom spoločnom tanci.  Do svojej hudby autor nielen pretavil najlepšie tradície a postupy barokovej a klasickej hudby, ale povzniesol túto hudbu na úplne novú doteraz nedostižnú úroveň. To, že využil súčasné technické možnosti, je len jednou stránkou autorovej originality. Podstatne dôležitejšie je to, že vniesol do svojej hudby nové originálne  melodické a harmonické postupy, ktoré udivujú svojou farebnou bohatosťou. Ak by som mal jedným slovom vyjadriť svoj dojem zo spomínaného CD, napadá má slovo Nostalgia. Nostalgia, ktorá nie je smútkom za niečím strateným, ale ktorá je katarziou duše, uvoľnením a oslobodením. Nostalgia v jej všemožných odtienkoch, aké doteraz ešte nikto tak neprebádal a nepredostrel vo svojej hudbe ako Vlado Bálint.

     Pozoruhodným je aj CD s názvom Obrázky zo Šariša, ktoré vo mne evokujú vôňu stredoveku. Autor s veľkým majstrovstvom zachytil to, čo sa nazýva „genius loci“, čiže  duchovná atmosféru charakteristická pre dané miesto. Akiste pri návšteve zrúcanín jednotlivých hradov Šariša nasal do seba všetky vône duchovnej atmosféry stredoveku, ktoré sa nad zrúcaninami vznášajú. Pretavil ich do tónov nevšednej krásy.

    V ďalších dvoch CD s názvami Infinity a Atlantis autor výrazne zjednodušil melodické a harmonické línie, ktoré síce znovu zvládol bravúrne a s veľkým majstrovstvom, na mňa však zapôsobili depresívne.

    V prvých dvoch zmienených CD je však skoncentrované tak obrovské bohatstvo melódií a harmónii, že by sa z nich dali zostaviť samostatné koncerty, tak pre orgán ako aj klavír s orchestrom, ktoré by sa svojou nevšednou krásou a originalitou určite presadili aj na tých najvýznamnejších svetových koncertných pódiách a niesli hudobnú slávu autora a Slovenska do celého sveta. Verím, že raz k tomu dôjde.

     Dielo autora, hlavne hudobné, je jednou z prvých lastovičiek prebúdzajúcej sa jari slovanskej renesancie na Slovensku. Len širokej a bezodnej slovanskej duši je dostupné to, čo vo svojom hudobnom diele stvoril Vlado Bálint. Prajem mu aj do ďalšej jeho tvorby veľa tvorivého nadšenia.

Ing. Peter Kohút, CSc., apríl 2019

     Oproti prvému autorovmu CD INFINITY v ňom jednoznačne cítiť istejšiu ruku, ešte širší rozlet nápevov, rozmanitejšiu škálu hudobných nástrojov a takpovediac ich nebojácnejšie využitie. Všetkých deväť skladieb tvoriacich CD ATLANTIS je inštrumentálnych, často osviežených ľúbivými vokálmi. Názvy jednotlivých hudobných kusov presne korešpondujú s „dejom“, ktorý citlivé ucho v skladbách počuje. Akoby mimovoľne v súlade s mottom tohto CD „Music creates imaginations. Imaginations make your future.“ sa neraz pri počúvaní v hlave vynoria celé scenérie, pohyblivé obrázky, postavy a ich príbehy… ako by sme si pustili soundtrack z dielne renomovaného skladateľa filmovej hudby k výpravnému, historickému či lyrickému filmu.

     Hneď úvodná skladba Camelot podmaní kontrabasom, rozochvievajúcim všetko od žalúdka nižšie, ktorý sa prehupne v organ, aby sa naň následne ladne napojili sláčiky a po nich nenápadne preberú melódiu dychy. V pozadí nežná harfa, okorenená opäť trochou organu, a nad tým zbory… všetko v nápaditých nápevoch evokujúcich magickú dobu rytierov okrúhleho stola, čarodejníka Merlina a legendárneho kráľa Artuša, ktorému sa ako jedinému podarilo vytiahnuť meč zo skaly.

     Ako netradičná hodina dejepisu za účelom spoznania našej skutočnej histórie a pôvodu, účelu bytia (jednotlivcov i celej planéty Zem) a súčasného obdobia je Amenti, v poradí druhá skladba. Občas tajomná (pri odhaľovaní zdanlivo neznámeho, no všetkými tušeného), inokedy nostalgická (spomínajúc na staré dobré časy), so všadeprítomnými motívmi prebúdzajúcej sa sily, ktorá vždy zvíťazí, motívmi istoty a viery vo výsledok.

     Dominus sa tajuplne prihovára mužským zborom a clivými nápevmi akoby zdanlivo dvihnutým prstom nad nami vo chvíľach, keď (ne)vedome neberieme vážne svoj vnútorný hlas. No radostné klavírne sólo nenechá na pochybách, že ide o oslavu božskosti v nás, nie výčitku, ako málo ju aplikujeme v praxi pre blaho svoje a tých vôkol nás.

     Každý, kto má rád veľké sláčikové plochy a štedrý priestor na vyniknutie rezonujúcich zvukov huslí, violončela a kontrabasu, ale i fláut, si v štvrtej skladbe Lórien príde na svoje. Rovnako ako aj tí, ktorým je blízky bohato rozvetvený svet J. R. R. Tolkiena a najkrajšia ríša ním vytvorená, plná elfov a iných rozvážnych a citlivých bytostí Stredozeme. Plynule nadväzujúc na voňavé lesné prostredie sa rozozvučiava Prameň. Nežnými ženskými zbormi – hlasmi víl, flautou, klarinetom, hobojom, violončelom, kontrabasom, ktorým robia pozadie široké husľové plochy. Tempom pokojným i idúcim zo strmšieho svahu a naberajúcim silu, vždy však obrodzujúco a očisťujúco ako priezračná voda.

     Magická skladba Sedem pečatí má svojich sedem nápaditých, rôznorodých a k sebe hodiacich sa hudobných motívov dômyselne predelených. Po jemných úderoch zvonkohry ozve sa vždy akoby nový deň, prinášajúci nové radosti, výzvy, rozhodnutia, ktoré musíme zvládnuť, možnosti začať odznova…

    V poradí siedma skladba evokuje ženským spevom, mäkkými slákmi a jemnou harfou zasnenú a nádhernú Medúzu na prechádzke v chráme bohyne Atény, kde Poseidon neodolal jej zvodnej kráse… ako i Aténin trest v podobe premeny Medúzy na tvora s blýskavými očami, po pohľade ktorých každý skamenel, veľkými zubami, mosadznými pazúrmi a hadmi namiesto vlasov… Príbehom z gréckej mytológie je inšpirovaný aj predposledný kus na CD predstavujúci citlivé a vznešené Amazonky, hrdý národ bojovných žien spod Kaukazu…

     Druhé CD Vlada Bálinta vrcholí veselým, osviežujúco sa rozvíjajúcim motívom, skladbou s názvom Atlantis, ktorej dominujú spevy, ženský a mužský zbor, ale i sóla. Skladbou, ktorá mimovoľne unáša do dávnej Atlantídy a zamýšľa sa nad jej tajomstvom…

     Je príjemné jednak vedieť, že i u nás na Slovensku sú tvorcovia, ktorí hudbu počujú a nie umelo vymýšľajú, a jednak započúvať sa do motívov, ktoré povzbudzujú fantáziu a zanechajú dobrý pocit. A aby sme sa mali na čo tešiť – Vlado Bálint práve dokončuje svoje tretie CD.

Lea Javorská, apríl 2017

     Náhodné stretnutie (iného druhu), v poradí prvá hra v tomto vydaní a zároveň prvá autorova hra, je potvrdením známeho „menej je niekedy viac“. Jednoduché kulisy (park, strom) a iba dve osoby autorovi bohato stačia jednak na vykreslenie atmosféry či zobrazenie charakterov, no predovšetkým na údernú slovnú výmenu. Výpovede dvoch hlavných hrdinov sú nadčasové, aktuálne a možno predpokladať, že mnohí sa nájdu v životných postojoch a „filozofii“ Osoby 2. Jej partnerom v košatom a hladko plynúcom dialógu je Osoba 1, v ktorej poznať bytosť, ktorú občas (nie náhodne) stretne každý vo svojom živote. Človeka, čo zdanlivo mudrácky a povýšenecky, no v skutočnosti láskavo a s pochopením objasní to, k čomu sme ešte nedošli, to, čo tušíme, no máme strach sa podľa toho zariadiť. Konverzačný titul Náhodné stretnutie (iného druhu) ukáže v netypickej katarzii obe možné (a vlastne jediné) reakcie ľudí v takejto nie častej, no našťastie ani nie zriedkavej, situácii. Autor udrie adekvátnou silou na strunu srdca, čo prv zaplesá spolu s hrdinom (Osobou 2), ktorého „osvietilo“, a potom prekvapivo ustrnie v smutnom úžase nad pomyselnou Osobou 3, ktorá sa opustila. Silná to paralela so životnými skúsenosťami každého z nás, ako i pripomenutie, že všetko závisí len od našich rozhodnutí…

     Druhou hrou zbierky je Polnočné tango, dráma pre štyroch mužov a dve ženy. V nej sa spočiatku päť protagonistov stretáva v prázdnej miestnosti bez okien, zdanlivo bez príčiny a spojitosti medzi sebou. Do akoby rytmicky kladených replík, ktoré má každá postava rovnomerne „nadelené“, autor opäť a sebe vlastne zakomponoval životnú múdrosť a v rovnakej miere i hlúposť, ľudské kvality i menej ušľachtilé a vznešené prvky človečie. Nemožnosť opustiť miestnosť privádza postavy k rôznym úvahám, prejavom a odhaleniam. Tie sa sčasti rozuzlia a sčasti ešte viac pomotajú príchodom „kontroverznej“ postavy Doktora. Dej Polnočného tanga sa posúva zľahka, na čom má do značnej miery zásluhu aj suchý, temer britský Bálintov humor. V alegorickom závere, keď sa všetky „záhady“ vysvetlia a všetko do seba zapadne, čitateľ/divák až pookreje a príjemne sa naladí na Sto rokov v očistci.

     Monodráma Sto rokov v očistci je vzrušujúcou príležitosťou pre zdatného herca, čo rozumie svojmu remeslu i „veciam“ medzi nebom a zemou (na tomto mieste sa patrí pripomenúť, že tento kus s veľkým úspechom uviedlo české divadlo Artur v podaní Jindru Kriegela). Text je nesmierne zručne napísaným monológom, občas šikovne evokujúcim dialóg, prednášaným postavou – mužom, ktorý sa po smrti ocitol kdesi a dostáva sa kamsi. Že je vlastne v očistci, na to prichádza postupne, rovnako ako na množstvo príčin dôsledkov, ktoré v živote zažil a vtedy im nerozumel. Do, po vysvetlení Anjelom strážnym, už jasných a zrozumiteľných analógií Bálint umne a nenásilne vložil princípy života, ktoré vnímavý čitateľ spolu-objaví s hlavným hrdinom, čo sa v závere tejto „osviežujúcej jednohubky“ neochvejne podujíma na ďalšiu púť.

     Zbierku dopĺňajú autorské ilustrácie, ktoré presne rezonujú s pocitom, čo naplní hruď po prečítaní tejto, čo do posolstiev, výživnej knihy. Nemožno tiež nespomenúť krásne, láskavé, pred každou hrou iné venovanie autora – vždy však svojej milovanej žene.

     Bude radostným zistením a bezpochyby i divácko-gurmánskym zážitkom, keď sa tieto hry (opäť) prevedú na „dosky, čo znamenajú svet“.

Lea Javorská, február 2017

     Najčastejším javom bolo vydávanie divadelných hier v knižnej podobe až po ich uvedení na javisku a patričných ohlasoch. No novodobý trend bezostyšne zaviedol opak a treba povedať, že s veľkým úspechom. Veď napokon fantázia, ako jedno zo základných kolies v čitateľskom súkolesí, pri vnímaní scenára z papiera pracuje naplno rovnako ako pri čítaní románu, novely či poviedok, ak nie ešte viac.

     Podobne je to s knižnou novinkou košického vydavateľstva BioBa. Ten, kto vie oceniť zhustenie širokej literárnej výpovede do lákavej esencie v podobe divadelného scenára, si pri čítaní 2 hier z pera Vlada Bálinta príde určite na svoje. V brožovanej väzbe s tajuplnou obálkou sú ukryté dva poklady nášho slovenského dramatika, ktorý formu drámy pozná dôverne i z druhej strany – ako činoherec, ba dokonca i zo strany tretej – ako režisér. Čaká nás teda bezpochyby interesantný zážitok!

     Prvá z dvojice hier Blázon a Kráľ má podtitul absurdná tragikomédia. Prvoplánovým škatuľkovačom by sa azda mohlo zdať, že V. Bálint je akýmsi novodobým pokračovateľom tradície absurdného divadla. Aký to obrovský omyl! Absurdnosť či absurditu chápe V. Bálint nie priamočiaro, jeho texty nevedú od nikam po nikam, postavy nekonajú bezo zmyslu a ich dialógy nie sú pseudointelektuálne. Absurdnosť v Bálintovom scenári sa týka čím ďalej, tým viac aktuálneho zvolania „Cisár je nahý!“ a následného vedomého ignorovania tejto skutočnosti stádovitou väčšinou (1. obraz, súťaž v preskakovaní vlastného tieňa). Dialógy medzi kráľom a ministrom sú pôsobivo silnou kritikou vedenia spoločnosti a vykonávateľov jej vôle, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani J. Swift, ktorý však, ako vieme, použil metafory iné a v inom type textu. Druhá dvojica postáv v Bláznovi a Kráľovi Realista a Idealista, spočiatku účastníci súťaže, neskôr rivali na poli lásky a konkurenti v pretvárke, sú na prvý pohľad odlišnými prototypmi, no ako sa dej vyvíja, zisťujeme, že spomínaný prvý pohľad môže, a väčšinou to tak i je, miasť. Určite prekvapí, že Blázon z názvu hry sa v diele priamo nevyskytuje, nehovorí, hoci občas koná, no jeho osoba je kľúčová a umne zakomponovaná do vývoja príbehu, osoba, ktorá zdanlivo za všetko môže a je zo všetkého obvinená, no až v záverečnej katarzii zistíme, ako to vlastne celé bolo a je.

     Nápadité zvraty, temer detektívna zápletka, množstvo vtipných momentov, vzrušujúci spád a prekvapivý záver so silnou myšlienkou, to sú ingrediencie, ktoré robia z Blázna a Kráľa pútavé a zmysluplné čítanie. Rovnako skvelú predlohu pre divadelné predstavenie komorného charakteru, čo do počtu postáv a scény, no svetového formátu, čo do odkazu.

     Za Bláznom a Kráľom nasleduje konverzačná dráma Miesto pri stole, ktorá je lákavou hereckou príležitosťou pre zrelého muža a mladú ženu. Na priestore ôsmich obrazov sledujeme stretnutie, poznávanie sa a vývoj ústrednej dvojice prostredníctvom zručne komponovaných dialógov. Ona postupne chápe, koľko ilúzií pokladala za skutočnosť, On je rád, že rovnako cítia, hoci často len On dokáže slovne zachytiť podstatu lásky, života, bytia. Každý z nich sa tvorivo vyjadruje sebe vlastným spôsobom vychádzajúcim z tých najvnútornejších potrieb – Ona maľbou, On slovom. O vtipné state ako i objavné monológy a dialógy nie je v texte núdza. Scenár oplýva špecifickou snovou poetikou charakteristickou aj pre iné (prozaické či básnické) diela Vlada Bálinta. Poetikou vľúdnou, ľudskou, ktorá sa nehrá, jednoducho je, prýšti z každej stránky textu a oblažuje oči i srdce. Konverzácia dvoch hlavných hrdinov Miesta pri stole, dvoch bytostí – spriaznených duší ústi do záveru, v ktorom má citlivý čitateľ možnosť dôjsť k podobným objavom vo svojom vlastnom živote a otvoriť sa v bdelom stave oslobodzujúcemu a zmysluplnému sneniu.

     Po prečítaní tejto najnovšej knihy V. Bálinta ostáva príjemný povznášajúci pocit doplnený o poznatky, ktoré mnohí tušíme i vieme, no nie vždy aplikujeme v praxi. O ich dôležitosti však autor vôbec nepochybuje a v tentokrát zvolenej forme drámy ich láskavo ponúka čitateľom i divadelným priaznivcom.

Lea Javorská, december 2016

     Pristavme sa však pri niečom jedinečnom, pri niečom, čo sa nehrá na nič. Pri najnovšom a zároveň prvom hudobnom projekte košického vydavateľstva BioBa, pri inštrumentálnom CD INFINITY Vlada Bálinta. Jedinečnom preto, lebo sa nestáva často, a bežne už vôbec nie, aby si tvorca hudbu sám nielen skomponoval, ale i zaranžoval, ba dokonca i zmixoval! A keď sa prizrieme bližšie na tvorbu Vlada Bálinta, menovite na jeho literárne počiny, zahŕňajúce všetky žánre (od prózy, cez poéziu, až po drámu), na jeho realizáciu na poli fotografie, na jeho záber ako režiséra, dabléra, herca a mnohé ďalšie, nedá sa pochybovať nielen o tom, že sa ako kulturológ neminul svojím povolaním, ale ani o tom, že tzv. renesančné osobnosti, našťastie a chvalabohu, nevymreli.

     Tento autorov rozlet duše, alebo inak povedané túto jeho všestrannosť tvorivú cítiť v každej jednej skladbe CD INFINITY. To obsahuje 9 inštrumentálnych kusov, pri počúvaní ktorých sa myseľ človeka nevyhne spontánnej imaginácii, hruď príjemnému rozochveniu a duša pripomenutiu si, odkiaľ kráčame, z čoho sme vzišli, kde sme a kam sa môžeme ubrať, pričom záleží len a len na našom rozhodnutí. V jednotlivých nápevoch prenesených uchu dychmi, slákmi a klávesmi, v nápevoch nesmierne pútavých a originálnych, sa lahodnými prechodmi, či už klavírovými, harfovými, alebo organovými, zručne strieda tempo pomalé s rýchlym a akoby všetky farby spektra.

     V prvej skladbe s názvom Živá voda sa tónmi vynára nenápadne prameniaci potôčik kdesi hlboko, vysoko v horách, ktorý pomaly, pomaličky ukazuje svetu na obdiv svoju dokonalosť, aby sa nenásilne, postupne, akoby z ničoho nič stal mohutnou riavou v údoliach a dolinách oblažujúcou život vôkol. Noc pod lipami priam láka ľahnúť si pod šíru letnú oblohu posiatu hviezdami a vnímať tlkot a pulzovanie vesmíru. Odtiaľ je len krôčik do úchvatnej Stredozeme, nie nutne Tolkienovej (hoci, prečo nie?), kde úprimná Kráľova spoveď prináša nádej „poddaným“ na spravodlivý a vyvážený zajtrajšok, v ktorom Tma a svetlo nevedú nezmieriteľný boj, ale kde jednoznačne svetlo prežiari aj ten najtemnejší kút. To bola filozofia, teda životný štýl, nielen v anglickom Avalone či francúzskom Montséguri, kde Návrat domov, ku hviezdam, nebol iba šikovný slovný zvrat pochybného škrabáka, lež zmyslom života všetkých bytostí, ktoré nezabudli na svoju božskú podstatu…

     Hudba je mocná, to vieme. Dokáže naladiť tak príjemne, ako aj nepríjemne. V závislosti od rôznych okolností, pravda. Vonkajších, no najmä tých najvnútornejších. CD Vlada Bálinta INFINITY osloví najmä tých, ktorí sa nesýtia do popuku vôkol prítomným bludom (v podobe hmotnej i nehmotnej), ktorí majú radi život v jeho radostnej podstate a ktorí si zachovali čistú dušu dieťaťa. CD INFINITY je súčasťou nikdy nekončiaceho príbehu, v ktorom každý z nás bezpochyby zohráva veľmi dôležitú úlohu.

Lea Javorská, september 2016

     Na priestore desiatich poviedok a 160 stranách sa pred čitateľom vynára sugestívny obraz. Dejové línie sú vytvorené z bežných postrehov. Čitateľ vníma jednotlivé príbehy neosobne. Avšak, konštrukcia jednotlivých poviedok núti percipienta k vytvoreniu osobnej zainteresovanosti, ktorá nadobúda podobu vysokej intimity.

     Už samotný predslov predznačuje výnimočný čitateľský zážitok a pre skutočných literárnych gurmánov skvelé hody. Filozofická erudovanosť autora nepochybne vytvorila nadštandard, ktorý v poviedke Cyklus, na základe podobenstva malej myšky žijúcej svoj bezstarostný život na poli, poukázal na náš vlastný život v rovine jeho elementárneho zmyslu. V poviedke Domov sme svedkami mimoriadnej udalosti vystúpenia z tela v duchu známych diel R. Moodyho alebo autobiografie Stefana von Jankovicha. Neprvoplánová zvieracia tematika je prítomná i v poviedkach Istota a Zasvätenie. Mravec v Istote prepožičiava čitateľovi makropohľad na život v ideálnej komunite mraveniska. Osí jed v Zasvätení zase spôsobí otvorenie iných zmyslov hrdinu, ktorý sa ocitne vo svete absurdnej vedeckej komunity. Určite najväčšie emocionálne pohnutie zanechá v čitateľovi poviedka Láska, kde na príbehu študenta a učnice z cukrárne Vlado Bálint bravúrne a dych vyrážajúco túto tému spracoval v dvoch paralelných rovinách (metafyzickej a reálnej). Deskriptívnosť psychologického vnemu v Nahote, príbuznú Kafkovským poviedkam, autor účelne využil pri zobrazení obyčajnej chôdze po ulici. V Prelude hlavný hrdina Demeter konfrontuje svoje túžby s realitou sveta. Otázka je farebnou ukážkou rozhovoru predstaviteľov dvoch generácií, vnuka a deda. V Spomienke sa autor Vlado Bálint doslova Felliniovsky vrátil do čias svojho detstva. Drvivý dopad vplyvu médií na mladú generáciu Vlado Bálint nenápadne, ale efektne zakomponoval do originálneho príbehu obyvateľa činžiaka v poviedke Televízor. Miestami kruté slová televíznej hlásateľky (akoby z Orwellovho románu) nenechajú čitateľa ľahostajným a nútia ho k hlbokým úvahám o súčasnom stave spoločnosti. Celkový oblúk tejto, na prvý pohľad nenápadnej, no magicky príťažlivej knihy uzatvára Vlado Bálint v doslove slovami: „Koniec nie je; alebo, keď sa končí kniha, príbehy pokračujú ďalej… Pravdu o vlastnom živote niekedy skôr vytušíme z knižky… A to určite nie je náhoda!“

     Bez preháňania môžeme štýl Vlada Bálinta prirovnať k tým najlepším dielam lyrizovanej prózy od autorov, akým bol napr. Švantner. CIRCUMSPECTATE je poézia v próze. Prekrásny jazyk, tak vzácny v súčasnej slovenskej literárnej tvorbe, dopĺňajú autorské ilustrácie umocňujúce pocit z každej poviedky. Je to majstrovsky napísaná kniha a podľa slov Jitky Badoučkovej v závere je „kaleidoskopická knížka autora Vlada Bálinta CIRCUMSPECTATE jiskřivou kapkou v moři lidského úsilí učinit z tohoto světa místo o něco lepší k žití“.

     Jako básnířka si vychutnávám i něžnou poezii tohoto díla, která je mužům tak vzácná.

     Když si autora představím, jak tuhle knížku píše, vidím i budhistického lámu a spisovatele Lobsanga Rampu, jak mu souhlasně nahlíží přes rameno a u pasáží popisujících výstupy z těla mě hřeje vědomí sounáležitosti s přesvědčením Vlada Bálinta, že existuje i jiný svět…

     V té souvislosti mě napadá svědectví o zážitku v bodu smrti, jak mi ho kdysi popsal můj tatínek, který ho osobně prožil, ale i v tomto duchu vyznívající knihy R. Moodyho, J. Fishera, J. Whittona, anebo pozoruhodný autobiografický příběh Stefana von Jankoviche…

     Sdílím i Bálintovo opodstatněné znepokojení nad propastným rozdílem v délce a kvalitě dětství předpočítačových generací a těch dnešních, kdy už to není kostel, motorová loď či průzkum starých zahrad a tajuplných parků, nýbrž velice často ztráta vnitřního směřování a ukotvení se všemi chmurnými následky.

     Ano, dřívější děti sice neměly počítačové hry, ale měly kamarády… Neměly záplavu kačerů donaldů a dalších kýčů, ale po každém nedělním obědě měly hlubokomyslnou rozhlasovou pohádku s nádhernou hudbou ve stylu Sukovy Pohádky, jejichž poslech býval v mnoha rodinách rituálem.

     A proto chválím každé Bálintovo upozornění na opuštěnost, na absenci kvalitních lidských vzorů a pevného leč láskyplného vedení, které z vnitřně prázdných dětí mělkých kořenů vytváří zbloudilé a poddajné stádo spotřebitelů zboží, které jim poskytne alespoň iluzorní pocit, že někam patří…

     Tento stav společnosti je i důsledkem přetržení generačního pouta, před nímž už dříve varoval držitel Nobelovy ceny za etologii Konrad Lorenz.

     Ve chvíli, kdy hudba se mění v hluk, záplava přečasto bezcenných, povrchních a většinou i rušivých podnětů splývá v jednolitý proud. Už to ani nevnímáme. Vnitřně nás to nijak neobohacuje, pokud nám to rovnou neškodí, což je ale mnohem pravděpodobnější. Přesto – v kolika veřejných prostorách zní bez ustání rušivé zvukové kulisy plytké „hudby“ a promítají se bezduché záběry čehokoliv nezávazného a většinou pro nás i odtažitého?

     Autorova výzva Kolem se rozhlížejte, nás právě vybízí k opaku, tedy rozhlížet se po tom cenném a pravdivém a vnímat to, přemýšlet o tom a z nového pochopení vnitřně růst.

     Vlado Bálint nám k tomu propůjčuje své vlídné a laskavé oči. Takovou nabídku přijímám ráda.

Jitka Badoučková

básnířka, překladatelka a psychoterapeutka

august, 2011