Tak to na mňa konečne prišlo. Prišiel čas, keď pozdvihnem svoju dušu k nebesiam. Konečne sa ma dotknú anjelské krídla a započujem hudbu sfér.
Vietor sa pohrával s listami v knihe. Desiata strana. Osemdesiata strana. Stoštvrtá strana. Papier šuchotal a pred očami mi defiluje zástup čiernych písmen. Tancujú ako panáčikovia, ktorých sme kedysi kreslili na papier. Jeden panáčik s rovnými nožičkami, druhý s pokrčenými. Keď zviniete vrchný papier, vložíte doň ceruzku a rýchlo ňou pohybujete sem a tam, panáčik ožije. Presne tak, ako písmenká v knižke, ktorú som držal v rukách.
Povzdychol som si. Z porastu od vedľa zaznieval spev vtáčika. Šťastná bytosť. Spieva ako mu zobáčik narástol. A ďalší vtáčí hlas mu kontruje. Dopĺňajú sa a bzukot sa prepletá pomedzi ich pieseň. Počúvam šum, skoro až trepot listov knižky. Je rytmický. Pridávam sa k tomuto orchestru a perami napodobňujem heligón. Všetci sme radostní a len ja viem, že som členom orchestra. Vtáčikom a muche je to jedno.
Tak teda dnes sa to stane. Dnes dostanem pomazanie. Dnes dostanem licenciu na večný život. Dnes sa na mňa usmeje Guru a písomne potvrdí moju miestenku do raja. Ktovie aké to bude? Stane sa to, čo chcem? Stane sa to, čo očakávam? Alebo sa nestane nič a mne narastie dlhý nos?
Vstal som a s knižkou som sa pobral do domu. Dvere boli otvorené a spolu so mnou vošli aj dve osy. Zahnal som sa. V tej chvíli mi ruka narazila do zárubne a knižka ako motýľ plesla na podlahu. Dve osy opísali oblúk v kuchyni. Zavládlo ticho.
S povzdychom som dvihol knihu. Strany boli ohnuté. Pokúšal som sa ich narovnať. Pohundrával som si mysliac na drzé osy a vyrovnával som list, na ktorom sa vynímal nadpis Vedecké poznanie zázračnej moci podvedomia môže zmeniť každého človeka na nepoznanie.
Slastné ticho prerušili ďalšie tri osy, ktoré som z nepochopiteľných príčin zaujímal. Zamával som útlou knižkou. Bolo počuť ľahké ťuknutie, ako keď sa miniatúrna tenisová loptička dotkne rakety. Nechcel som ose ublížiť. Naopak. Ale ona to asi brala inak. Oháňal som sa duchovnou literatúrou v dlani, ale tri stíhačky na mňa neľútostne doliehali. Povedľa mňa stojace poháre padali na zem. Z fľaše prúdom vytekala minerálka a ja som zvádzal boj s troma prúžkovanými bytosťami, ktoré si ma zrejme splietli s kvetom a prísľubom sladkej šťavy v ňom. Možno ma chceli len opeliť. Ale ako som im mal vysvetliť, že pre nich nemám nijakú šťavu. A už vonkoncom sa nimi nechcem nechať opeliť.
Mával som rukami, knižka mi vyletela zo zovretia a v letku rozbila luster. Črepiny sa rozprskli po podlahe a umožnili mi, aby som nohami začal tancovať rýchly tanec bližšie neurčeného štýlu. Voda sa liala z fľaše. Ani som si neuvedomil bolesť, ktorá mi začala prenikať temenom hlavy. Ani som si nevšimol ako mi spod námorníckeho trička vyletela roztopašná osa. Nestačil som zaregistrovať okamih, kedy mi do dlane vletel tretí štípajúci miniorganizmus. To všetko prebehlo akoby v okamihu.
Rýchlo, bezmyšlienkovite a sebazáchovne som zavrel dvere. Zaprel som sa do nich ako rytier o hradnúbránu, ktorú chce nepriateľ zvonka preraziť baranidlom. Naskytol sa mi pohľad, ktorý mi znova potvrdil, že najneočakávanejšie veci sa stanú v jednej krátkej chvíli.
Sedel som na mokrej podlahe. Kúsky skla z pohárov a lampy sa snúbili pod mojimi nohami. Z chodidla mi vytekal tenký pramienok krvi. Kniha mala obrátené dosky ako vták, ktorý padne medzi ľadové kryhy zmrznutého jazera. Smädný list hladno hltal vodu. Písmená boli výrazné a z diaľky som čítal: ...a predkladá vedecky podložené metódy, ktoré otvárajú človeku nové duševné obzory, nové životné šance, ale aj cestu k duševnej vyrovnanosti a materiálnej spokojnosti. Ďalej som už nedovidel.
Tak a teraz som už spokojný. Materiálne aj duševne. Len telesne nie. Údmi mi prebehla triaška ako jemné upozornenie na to, čo sa so mnou chystá. Sliny mi začali hustnúť a snažil som sa vydať nejaký zvuk ako potvrdenie toho, že som aspoň pri zmysloch. Nacvičeným ťahom som si zubami prehmatal jazyk. Akoby tŕpol. Na temene hlavy mi čosi začalo vyrastať. „Výborne.“, pochvaľoval som si. Hrča nebola až taká bolestivá. Nepríjemný pocit sa však šíril do celého tela, ako keď hodíte kamienok do vody a kruhy letia do nekonečna.
Opatrne som roztvoril ruku, ktorú som mal až doteraz zovretú v päsť. Aké dokonalé! Tie jemné krídla. Nádherná žltá farba pretkaná čiernym lemom. Osí pás. Dokonalé stvorenie. Nádherné oči nehybnej krásky sa dívali do čiar na mojej dlani.
Voľnou rukou som jemne zachytil blanité krídla s úmyslom dôstojne sa rozlúčiť s osou, ktorú som nevdojak pred niekoľkými minútami udusil v dlani. Bolo mi jej ľúto. S bázňou som ju hodil do povedľa stojaceho koša.
Pokúsil som sa vstať. Sám pred sebou som sa tváril, že sa nič nestalo. Spomenul som si na výjav z minulosti. Opilec beží za pohýnajúcim sa autobusom. Dvere sa zatvárajú, opilec lakťom preráža už-už zatvorené krídla. Rukou, silou Herkula, prekonáva odpor dvier a priam ladným skokom zaujíma pozíciu gréckeho Diskobola na schodíku autobusu, ktorý si nič nevšimol. Neznámy opilec je zrazu miláčikom cestujúcich v zadnej časti. Nonšalantne sa usmieva a sediac na schodíkoch, ktoré teraz patria už len jemu, si mysliteľsky kladie bradu do dlane a naznačuje spolucestujúcim, že aj toto sa v živote stáva. Cíti sa ako hrdina z amerického westernu, ktorý v poslednej chvíli naskočí na dostavník idúci na západ... Spolucestujúci sa potajme radujú, že cestou zažili vzrušujúce dobrodružstvo.
Presne takto nonšalantne som chcel vstať aj ja. Tri prúdy bolesti sa mi stretali kdesi medzi lopatkami a vystreľovali do najvzdialenejších končín mojich svalov. To mám za to, že som včera neprispel na charitu. Alebo... nie, nie... to mám za to, čo som si včera pomyslel o pápežovi. Alebo žeby za to, že som bol včera s Ančou a predvčerom so Zuzou? Ale ony sa na mňa nemajú za čo hnevať. Odnechcelo sa mi byť bezprostredným. Nebolo tu nijaké publikum. Ako vtedy v autobuse. A napokon, ja nie som žiaden opilec. Nepotrebujem sa tváriť ospravedlňujúco.
Neostávalo mi nič iné, len pokračovať štvornožky. V tej chvíli som si spomenul na starého kamaráta z vojny, ktorý vždy, keď sa opil do nemoty, z posledných síl bľakotal: „Dajte mi ruky na zem, ďalej už pôjdem sám.“ Ktovie, či to mal zo svojej hlavy. Ale vtedy mi to pripadalo originálne. Kto vie, ako si môj kamarát žije. Nevidel som ho dvadsať rokov.
S námahou som sa doštveral k pohovke. Bože, čo so mnou len bude? Snažil som sa na ňu vyliezťtak, ako sa stroskotanec v čeriacej sa vode teperí na kus dverí z bývalej lode. Predieral som sa cez zmes odevov, ktoré tam asi ostali z predošlej noci. Červené trenírky, prúžkovaná deravá ponožka. To je moje! Ale ako sa tu dostala táto podprsenka? Je mi to už jedno. Líce mi zapadlo do jednej polovice voňavého kalicha. Dvojky. Ale čie? Hlava sa mi zakrútila. Blesky z epicentier osích výbuchov som pociťoval ako rytier Jedi trápený zlým lordom Sidiusom. Zdalo sa mi, že puchnem. Ak je toto moja posledná hodina, tak to nie je veľká sláva. Bezmenný hrdina zahynul po bezvýznamnom boji proti osám a k tomu vo vlastnej kuchyni. Ťažko sa mi dýchalo. Strácal som sa vo víre krútiacej sa vlastnej hlavy. Spať. Chcelo sa mi len spať.
**
Je úžasné, že keď spíte, nič vás nebolí. A akoby aj mohlo. V sne predsa nemáte vlastné telo. V tomto magickom stave si naplno môžete uvedomiť svoju vlastnú mnohodimenzionálnosť. Keď spíte, akoby ste zomreli. Ale len na oko. Vaše zmysly vnímajú okolie omnoho intenzívnejšie. Ale tu predsa nemáte svoje zmysly. Nechali ste ich telu, ktoré leží hlboko pod vami a vo všetkej úcte k nemu, o ktoré sa vôbec nezaujímate. Vychutnávate si voľnosť, slobodu a zrazu ste si vedomí všetkých schopností, ktorými môžete vládnuť bez obmedzenia. Spánok je spása. Spánok je núdzová telefónna linka pre všetkých, ktorí žijú na Zemi a netušia, že sú zázrační. Teda spím. Uvedomujem si tento zázračný stav.
Som na akomsi kolokviu. Aula je plná ľudí, o ktorých viem, že sú to vedci. Oni sa tvária vážne. Všetci majú biele plášte. Svetlá reflektorov sa im odrážajú od vysokých čiel a podaktorým sa vo vážnom výraze vytvárajú až tri brady. Niektorým aj štyri. To sú tí, ktorí sa tvária, že o čomsi hútajú s tým najväčším zanietením. Zanietením vedeckým. Prechádzam pomedzi nich. Ja nemám biely plášť. Nemám ani šaty. Ale nepociťujem hanbu alebo stud. Pod pazuchou si nenesiem materiály v tvrdých doskách. Pomaly predstupujem pred biele publikum. Pre istotu sa postavím za nízky pultík v snahe získať väčšiu sebadôveru.
„Vážená vedecká obec! Nemám rád vedcov. Ale všetkých vás milujem, lebo všetci sme deti Božie.“
Sálou zaznel šum.Mladá vedkyňa v prvom rade vtiahla líca, na ktorých sa urobili dve jamky. Trochu sa naklonila, akoby chcela vidieť, čo je za pultíkom, za ktorým som stál. Posunul som sa, ona sa zahniezdila a jamky na lícach sa jej stratili. Pokračoval som.
„Všetko vôkol nás, vrátane nás, vytvára úžasný tanec. Elementárna častica sa spája do párov a pod taktovkou stvoriteľa tancuje v predpísanom tanci. Predpis nie je násilie. Vyžaduje si súhlas tanečných párov a ich ochotu podieľať sa na stvorení. Jednotlivé páry nachádzajú súlad s miliardami blížnych dvojíc a vytvárajú harmonickú kmitavú jednotu. Je to tanec stvorenia.“
Priestorom posluchárne sa rozľahol šuchot poznámkových blokov a cvakanie guličkových pier.
„Dámy a páni, to, čo vidíte na obrázku nado mnou, je molekula kyslíka. Všimnite si tanec jej atómov. Frekvencia prebieha v presne určenom cykle. Prosím asistentku, aby na monitore demonštrovala fyzikálne vlastnosti tohto tanečného páru.“
Na pódiu predo mnou sa zjavila docentka Ruženka. Jemne si uhladila fúziky pod nosom a skontrolovala, či jej drží príčesok. Milo sa na mňa usmiala. Hlavou som jej pokynul, aby začala demonštrovať. Pani docentka urobila krásnu piruetu a rozopla si plášť. Pod ním sa objavil ďalší. Mala na ňom rôzne vrecká. Každé z nich ukrývalo nejakú dôležitú vec. Boli v nich pečiatky, vedecké vyznamenania, potvrdenia z absolvovaných školení, čestné uznania a percentá z grantov. Ladným pohybom vybrala malú čiernu skrinku, zaťukala po nej prstom a na obrazovke sa objavili čísla.
Sála zaburácala:„Oooooo!“
Čísla sa roztancovali a výsledok sa ustálil. Docentka Ruženka demonštrovala.
„Frekvencia: 440 Hz. Farba: žiadna. Skupenstvo: plynné.“
Ruženka, a my všetci sme vedeli, že je naozaj docentkou, pútavo popísala všetky možné i nemožné charakteristiky, ktoré sa dali zmerať najvšemožnejšími metódami. Jej hlas sa niesol veľkou miestnosťou ako vŕzganie starých dverí a podľa toho, ako šum ustal a bolo počuť len škrabot pier na papieri, zjavne zaujala publikum.
Ruženkin výstup bol odmenený potleskom a fúzatí páni v prvom a druhom rade uznanlivo pokyvkávali hlavami.
„Ďakujem pani docentke Ruženke, mojej krásnej asistentke. A teraz, ráčte panstvo venovať pozornosť tomuto obrázku.“
Na monitore zablikal obraz.
„Toto je kus žuly. Samozrejme, že aj táto hornina má svoje konkrétne chemické zloženie.“
Ruženka moje tvrdenie simultánne podopierala faktickými číslami a znakmi na vedľajšej obrazovke.
„Pochopiteľne má aj svoje fyzikálne vlastnosti.“
Ruženka začala trieskať kladivom po kuse žuly, ktorý sa neviem ako vynoril pred ňou.
„Ale čo je najdôležitejšie, to, čo v konečnom dôsledku vytvára homogenitu žuly, je synchrónnosť tanca elementárnych častíc združených v atómoch do komplexu molekúl. A túto synchrónnosť môžeme vyjadriť sumárnou frekvenciou, ktorá časopriestorovo definuje kus žuly z jej fyzikálneho i chemického hľadiska.“
Ruženka naširoko roztvorila ruky a nad hlavou sa jej zjavil svietiaci banner s číselným údajom frekvenčného kmitu žuly.
„Žula!“, zavŕzgala a naširoko sa usmiala.
Zavládlo ticho. Vedecká obec pozerala na číslo, ktoré žiarilo nad pódiom. Docentka Ruženka sa usmievala a ja som pokračoval s hlasom plným sebadôvery. Udiveným tváram som predstavil celú Mendelejevovu periodickú sústavu. Frekvenciu každého jedného prvku. Ďalších šesť hodín som popisoval všetky minerály, plyny, všetko, čo sa dá chytiť, ochutnať, ohmatať.
Publikum sa zmenilo v bledý fľak. Ďalšie dve hodiny som vykresľoval schému, podľa ktorej nikto nezostal na pochybách, že všetko vôkol nás kmitá, tancuje a má konkrétnu energetickú povahu. Najväčší úder zasiahol publikum v okamihu, keď som s blčiacimi očami načrtol povahu vnemu, pocitu v súlade s tancom elementárnych častíc, ktoré akoby niekto zámerne vyprojektoval a naprogramoval v záujme toho, aby odlíšil prúdy vôní, chutí, myšlienok, pocitov. Aby všetko majestátne a geniálne usporiadal do minimalizovaných časticových prúdov, ktoré poskytujú prenos v absolútnej jedinečnej kvalite a autenticite.
Ruženka, povedľa tancujúc čaču i tango zároveň, predstavovala vzrušujúce frekvenčné charakteristiky: „Radosť: štyri milióny šesťsto tridsaťtri terahertzov! Hnev: milión dvesto tridsaťštyri terahertzov! Kyslosť: tristo šesťdesiat terahertzov! Cigaretový dym: päťdesiattisíc štyristo tridsaťdva terahertzov!“
Dav v bielych plášťoch šalel. Bolo počuť skandovanie: „Ruženka, Ruženka!“
Docentka Ruženka zmenila tanečnú choreografiu. Teraz, vlniac sa sambou, kvíliaco demonštrovala: „Pohľad von oknom na zelenú lúku: tristo miliónov šesťstotisíc kiloterahertzov! Pozeranie televízneho spravodajstva: štyritisíc šesťsto tridsať kiloterahertzov! Pozeranie porna: tisíc tristo terahertzov! Šťastie: trilión terahertzov...!“
Kolokviálne obecenstvo sa chytilo za ruky. Vytvorilo niekoľko kruhov, ktoré začali rotovať okolo pódia, teraz ostrova, na ktorom som stál. Už som sa neskrýval za rečnícky pultík. Ruženka strhla zo svojho tela všetky plášte a verejne sa vzdala docentúry. Plakala od šťastia a iste kmitala frekvenciou veľa, veľa terahertzov. Nadšení diváci vytvorili špalier. Svojimi plášťami vystlali podlahu. Chytil som Ruženku za ruku a plní šťastia sme kráčali po mäkkom koberci ďaleko, ďaleko...
Odvšadiaľ zaznievali hlasy šťastných bytostí, strácajúce sa v ozvene.
Je to blažený pocit, keď nepociťujete bolesť. Aké dokonalé je žiť tam, na druhej strane. Hoci na chvíľu. Spánok je analgetický. Telo bezvládne leží, duch pláva vesmírom a procesory vášho mozgu sa starajú o presný chod vašich orgánov. Je to zázrak. Ale, kto z nás si to uvedomuje?
***
Tak to na mňa konečne prišlo. Prišiel čas, keď pozdvihnem svoju dušu k nebesiam. Konečne sa ma dotknú anjelské krídla a započujem hudbu sfér.
Rozpomenul som si na očakávania dnešného dňa. Dnes bude isto krásny deň. Pôjdem si po diplom. Čo ma to stálo! Ale, čo tam po peniazoch. Veľký Guru mi konečne dá potvrdenie. Budem zasvätený. Budem mať úradný doklad, že som jeden z tých, ktorí majú právo. Budem jeden z vyvolených, ktorí prežijú ďalšie dni a nič sa im nemôže stať. Budem mať pečiatku na to, že som získal vedomosti. Či informácie? Azda poznanie? Neviem. Ale je mi to jedno. Hlavná vec, že to budem mať čierne na bielom.
S námahou som dvihol hlavu. Ležal som na svojej pohovke. Vybavili sa mi obrazy, v ktorých ma pichali osy a rinčalo sklo. Ešte šťastie, že to takto dopadlo. S dychčaním som sa posadil. Z hlavy mi spadla podprsenka. Odsunul som ju medzi ostatné kusy šatstva. Je najvyšší čas upratať, pomyslel som si. Ešte šťastie, že ma tie osy nepoštípali na tvári. To by tak vyzeralo.
Pomaly som sa odšuchtal do kúpeľne. V prúde horúcej vody som si predstavoval, ako budú čítať moje meno, ako predstupujem, ako mi On dáva znak na čelo, ja sa otáčam a všetci na mňa láskyplne pozerajú a tlieskajú mi. V prvom rade bude Zuza a v druhom Anča. Aj ony dostanú diplom. Aj ony predstúpia pred nás a my im budeme tlieskať. A Zuza si všimne, ako jej tlieskam a bude na mňa žmurkať. Možno si ma všimne aj Anča a ja budem žmurkať na ňu. Spoločne sa budeme tešiť nášmu zasväteniu a už nebudeme pochybovať o tom, že náš život sa od tejto chvíle navždy zmení. Bude to krása.
Byť zasväteným je úžasná vec. Za tie peniaze to stojí. A navyše, čo všetko z toho človek môže mať!
****
Hrdo si vykračujem po ulici a pozorujem ľudí okolo seba. Ktovie, či aj oni majú diplom?
Pociťujem svoje tri pichance a uvažujem o tom, aké to vlastne je.Aké to je byť zasväteným? Ako sa mám cítiť...?
Nad hlavou mi letia oblaky.
Telom mi prechádza neviditeľná vlna, ktorá má obrysy krásnej postavy.
Vzápätí pociťujem vône a zachytávam myšlienky ľudí. Je to akoby sa mi v hlave zaplo rádio. Rýchlosťou blesku si uvedomujem, čo sa dnes stalo. V okamihu chápem pravdu. Z ničoho nič ku mne prichádza zvláštny pocit. Nie, on nemôže prichádzať. Ten pocit vyviera priamo z môjho srdca, z môjho vnútra, z mojej hrude. Každým krokom, po ulici lemovanej desiatkami budov, ľudí, čosi vo mne ožíva. Usmievam sa. Smejem sa. Ľudia sa otáčajú. Ja sa smejem a teším sa. Mám radosť.
Tento malý okamih sa podobá na malý výbuch, v ktorom sa narodí Slnko a všetko vôkol neho. V tej chvíli sa z malej špendlíkovej hlavičky, kdesi uprostred v mojej hrudi, otvoril celý vesmír. V tej chvíli som pochopil. Viem, kto som. Viem, odkiaľ idem. Viem, čo tu robím. Viem, kam kráčam. Viem, čo mám urobiť, aby som sa nestratil. Som spokojný. Je to svätý pocit.
Otáčam sa. Nechcem a nepotrebujem nijaký diplom! Viem, ako fungujú veci. Ako funguje vesmír. A nebude mi chýbať ani Zuza a Anči nebudem chýbať ja. Nepotrebujem nikomu nič vysvetľovať. Nepotrebujem nič, len seba a lásku, ktorou môžem všetko objať.
Slastné minúty života. V stotine sekundy som pocítil zázrak.
Milujem osy.
Nerozmýšľam. Len cítim. Pousmievam sa. Chápem Egypťanov a ich úctu ku skarabeovi. Osa bude mojím skarabeom. A jej žihadlo, nástroj k poznaniu.
Tak takto to na mňa prišlo. Započul som hudbu sfér. Vidím farebné jazyky pocitov. Vnímam chvenie všetkého.
A medzitým všetkým sa mi vynárajú akési čísla. Čísla sa spájajú s vecami. Všetko kmitá a vibruje v krásnom tanci.
Tancujem sám so sebou a mám frak z husej kože.
Len na jednu vec si neviem rozpomenúť: prečo mi je meno Ružena také povedomé?
© Vydavateľstvo BioBa 2011