Poklad

Poklad

     Odjakživa som bol na zadky. Dievča môže byť ploché ako tabuľa, ale keď má široké boky a napasované pozadie v úzkych rifliach či sukni, je proste stár. Druhá vec, ktorá je neprehliadnuteľná, sú nohy. Alebo skôr nôžky. Čím menšie číslo nožičiek, tým lepšie. Áno, fetišista. Baba s malými nohami v ružových ponožkách ma nenechá na pokoji, snívam o nej dňom i nocou, dokým neukojím svoju túžbu. Alebo sa zapriem – ako vždy – a všetko je fajn. Pudy pochovám v neprekrvenej hlave a v spletiach chodbičiek vlastnej fantázie. Ak by som svoju túžbu neovládal, stal by som sa šialeným zverom, odsúdencom, vrahom. Modlím sa, aby som takú ženu nikdy nestretol. A premýšľam o tom, či sa modlili aj tí šialení masochisti a násilníci predo mnou.

     Geniálny umelec, čo vymyslel a vymodeloval najkrajšie stvorenia na svete!
 

*
     Ozajstný muž sa nikdy nebojí povedať pravdu, synak. Má vlastné hodnoty. Nehovor priateľom, že ich podržíš, keď budú na dne, lebo ak budú naozaj potrebovať pomocnú ruku, zdupkáš preč. Nikdy nezvádzaj ľudí slovami o tom, aký si biely, keď tvoje skutky sú čierne.Neseď na dvoch stoličkách, lebo ak sa posunie jedna, spadneš aj z druhej a doudieraš sa. Časom ani nebudeš vedieť, kto vlastne si. Zapamätaj si – pre muža neexistuje žiadna stredná cesta. Buď má hodnoty, alebo je prázdny. Buď je dobrý, alebo zlý. Ak je v hĺbke svojho srdca ničomník a zradca a pritom sa snaží o cnostný život aj tým, že zaprie svoju podstatu, stráca samého seba a nikdy nebude spokojný, pretože korene zla sú tuhšie než železné okovy.
     Vždycky ťa budem milovať.
     Tvoj Otec

 

*
     „Takže žiadne vlasy?“
     „Môžeš byť aj holohlavá.“
     „Ani oči?“
     „Nie.“
     „Úsmev? Kozy? Charakter?“
     „Nič.“
     Zasmiala sa. „Si skazený!“
     V jej byte, v jej posteli, v jej objatí, o druhej ráno si uvedomil význam jej slov. Mala pravdu. Bol skazený, keď dovolil, aby mu hladila hruď. Nechal ju, nech si tie čierne chlpy na jeho prsiach zaplieta prštekmi.
     „Nezabije ťa?“ opýtala sa.
     „Myslím, že ma zabije až dvakrát.“
      „Je až taká zlá?“
     „Ona? Veď to ja som ju podviedol! Má právo byť viac než zlá.“
     „Tak jej to nehovor.“
     „Nedovolí mi to svedomie.“
     „Moralista,“ pobozkala ho na čelo. „Chcela by som takého chlapa. Úprimného, pekného.“
     „Máš ma v posteli.“
     „Chcela by som ťa mať v srdci.“
     „V srdci? Nie v sebe?“
     „Teraz už nie. Nevládzem, poklad. Úplne si ma vyšťavil.“
     „Už nikdy sa to nestane. Skončili sme.“
     „Myslíš to vážne?“
     „Smrteľne.“
     Posadila sa na posteľ. Prsia si zakryla dekou. Čumela niekam na stenu. Dlhé vlasy jej zdobili biely chudý chrbát. Vstala aj s prikrývkou, v tme vysnorila svoje papuče a prešla do kuchyne. Rozsvietila. Na chvíľu zapochyboval o svojom rozhodnutí, keď ju znova videl v jasnom svetle lustra. Ležal tam nahý a načúval zvukom lyžičky cinkajúcej o hrnček, vriacej vody v kávovare, stoličky posúvajúcej sa po podlahe. Na zemi našiel odhodené trenky.
     V  kuchyni:  Stála pri umývadle, zababušená v deke ako nádherná larva, z ktorej sa vykľuje fantastický motýľ, len čo zo seba zhodí kuklu.
     Opýtal sa, či si smie sadnúť. Povedala, že môže a spýtala sa, či chce kávu.
     „Nie, ďakujem.“
    Dívala sa do tmy mesta. Jedinou známkou života bol vlak svietiaci v diaľke. Podišla k stolu, sadla mu na koleno, jednou rukou ho objala okolo krku. Šálka v jej ľavačke sa triasla ako ruženec zavesený na spätnom zrkadielku. Vzal jej šálku. Vedel, že bude plakať. Sklonila sa k jeho uchu a zmáčala ho slzami. Premáhal sa ako feťák pri pohľade na extázu, aby sa kvôli šteklivým slzám nezasmial a neurazil ju.
     „A kedy za ňou pôjdeš?“
     „Len čo budeš v poriadku.“
     Uzol na deke sa rozplietol, prikrývka sa zošmykla a odhalila hnedé bradavky. Ucítila, ako sa napli jeho trenky, a tak si dečku opäť zaviazala.
     „Nečum mi na kozy!“
     „Tak si ich neodhaľuj!“
     „Vieš..., ja som sa do teba asi buchla.“
     „Blázniš?“
     „Fakt, poklad. Mali sme si len užiť, ale keď si mi teraz povedal, že je po všetkom, bolo to ako bodnutie. Asi ťa fakt potrebujem.“
     „Poď,“ vzal ju na ruky ako nevestu. „Musíš sa vyspať.“
     „Bolí ma hlava,“ povedala v posteli.
     „Spi. Prestane to, keď si oddýchneš.“
     „Ale ostaň pri mne.“
     „Neboj sa,“ pobozkal ju na čelo. „Spi.“
     „Poklad? Rozprávaj niečo. Milujem tvoj hlas.“ Rozprával jej o Keltoch a keltských tradíciách, pretože sa to práve učil na skúšky zimného semestra. Trvalo polhodinu, kým zaspala.
     Na ulici štekali psy. Bola jasná noc. Angela nebude spať. Bdie a dumá nad novým článkom do novín. Privyrábala si v Korzári. Líhala si vždy príliš skoro a príliš skoro tiež vstávala.
     „To kvôli tomu, aby si mozog oddýchol, miláčik.“
     Internát bol otvorený, vrátnik podriemkaval. Vyšiel po schodoch na tretie a zaklopal.
     „Poklad?“
     Objal ju surovo ako medveď bezbrannú korisť.
     „Ahoj, moja.“
     „Čo sa deje, láska?“
     Bozkal ju na prahu, voňala za kávou.
     „Musím ti niečo povedať.“
     Zaviedla ho do izby,  spolubývajúca  prespala u svojho frajera.
    „Neviem, kde začať,“ povedal.
     Zadíval sa do jej zelených očí. Pozerala naňho bezbranne, akoby hovorila: ‚Som tvoja. Zabi ma. Vezmi si ma. Rob, čo chceš. Som tvoja.‘

     „Ty ma miluješ,“ šepol.
     „Samozrejme, že ťa milujem.“
     „Ja som ťa... Dnes... Bol som... Bol som s inou. Podviedol som ťa.“
     Ticho bolo ako dlhé nadýchnutie. Nadýchnuť a potopiť. Potopiť na dno, aby si zostal opustený ako hnijúci vrak.
     „Ty ma už neľúbiš?“ opýtala sa.
     „Ani nevieš, ako strašne ťa milujem!“
     „Tak prečo si to urobil?“
     „Bol som idiot. Ani nevieš, ako ma to mrzí.“
     „To nič. Je to moja vina.“
     „Nie je! Všetko som zapríčinil ja. Ty s tým nič nemáš. Prosím, odpusť.“
     „Nemám ti čo odpustiť.“
     „Láska, veď som ťa podviedol.“
     „Tak ti odpúšťam.“
     „Naozaj?“
     „Odpúšťam ti, lebo ťa ľúbim a nechcem žiť bez teba. Prosím, už to nikdy nerob. Prosím.“
     „Nikdy, nikdy, moja. Poď sem.“ Privinul si ju k sebe. Plakala.
     „Láska?“
     „Áno?“
     „Kto bolo to dievča?“
     „Volá sa Žaneta. Je z Košíc.“
     „Už za ňou nikdy nechoď a rozprávaj mi niečo. Chcem počuť tvoj hlas.“
     Automaticky si spomenul na Keltov, ale tých hneď vypustil z hlavy. Radšej rozpovedal dej americkej drámy, ktorú videl prednedávnom v Optime. Internát opustil o štvrtej ráno.

 

*
    ‚Nemiluje ma! Kašle na mňa. Kašle na mňa, inak by ma opustila.‘
     Myšlienky sa mu preháňali hlavou ako kométy. Zapálil si cigaretu, blúdil chodníkmi osvetlenými pouličnými lampami. Trónilo ticho. Akoby mesto umrelo.
     Mal odvahu povedať jej pravdu. Mal odvahu prijať, čo malo prísť. Avšak neprišlo. S niečím takým nerátal. Je toto láska? Alebo je to dôkaz, že už ho má na háku, že nech spraví čokoľvek, je to jedno. Práve dnes, keď myslel, že ju navždy stratí, sa do nej zaľúbil ešte viac. Miloval ju ako vtedy, keď jej prvýkrát masíroval bosé nohy a bozkával oči. Hrýzol ju do brady a počúval črevné pochody v útrobách jej bruška.
     ‚Ak by ma ľúbila, aspoň by sa nasrala.‘
     Zamieril na vlakovú stanicu, ktorá bola skoro prázdna. Vo vestibule spali bezdomovci, žena za okienkom chatovala na facebooku. Vyšiel von na perón.        Tridsať minút do príchodu starej motorky.
     Sadol si na kamennú lavičku, fajčil a vnímal vánok, čo mu rozcuchával vlasy.
     ‚Prestaň s tým, vietor zasraný!‘
     Postavil sa na okraj perónu, hľadel na železnú trať. Iba železo, ako jeden z mála ľudských výtvorov, má tú smrteľnú moc. Spomenul si na otca.
     ‚Aspoň si vyber niečo originálne,‘ povedal by, keby žil.
     „To hádam nie, mladý muž!“
     Preľakol sa a otočil. Pozeral na uniformovaného prednostu stanice.
     „Prosím?“
     „Hádam sa nechystáš skočiť? Mnohí to dnes skúšajú, ale nikdy nenaberú dosť odvahy.“ Posadil sa na lavičku a rozopol si gombík na uniforme.
     „Radšej si prisadni, synak.“
     Bez otáľania poslúchol. Hľadel na črty tváre prednostu – niekoho mu pripomínal.
     „Je za tým žena, však?“ opýtal sa.
     „Nehrajte sa na múdreho, pane. Obaja dobre vieme, že za všetkým je vždy žena.“
     „Ale nie hocijaká, čo? Opustila ťa?“
     „Nie.“
     „Tak bola neverná?“
     „Ja som bol. A ona mi odpustila.“
     „A kde je problém?“
     „Vy by ste odpustili, ak by sa vaša frajerka vyspala s iným?“
     „Dolámal by som tomu hajzlovi kosti a ju by som vykopol!“
     „Presne to som aj čakal, ale ona nič. Povedala:
     ‚Je to moja vina.‘“
     „Myslím, že ťa má rada.“
     „Myslím, že nie. Keby ma mala rada, tak ma z fleku prebodne.“
     „A preto sa chceš zabiť? Si si istý, že nemáš pre čo žiť? Čo to druhé dievča?“
     „Je fajn, ale nemám ju až tak rád. Zasraná láska! Keby jej tak nebolo!“
     „Máš lásky po krk, čo? Spomínam na chvíle, keď som bol zaľúbený ja. Moja žena odišla do Ruska. Za iným. Ale nikomu som kosti nedolámal.“
     „Ja sa pod ten vlak musím hodiť! Jediné, čo naozaj stálo za to, bola moja láska k Angele. A teraz je aj tá preč. Neviem ale, či naberiem toľko odvahy.“
     „Ako sa vlastne voláš?“
     „Volám sa... Načo vám to bude?“
     „Vlastne na nič. Počúvaj, mladý, ak nemáš dosť odvahy, tak ja ťa pod ten vlak sotím. Chceš?“
     Najprv sa mu ponuka zdala absurdná. Chcel na prednostu kričať, utiecť od neho. Mal chuť rozkopať mu hlavu. Ty nehanebník! Ale potom, potom si to nechal prejsť hlavou a ponuka sa mu zapáčila. Angela bude zhrozená. Alebo nie? Žaneta ho miluje a bude smutná ako nikdy predtým. Všetkým sa zapíše do srdca. Jediným skutkom.
     „Fajn. Môžete ma sotiť.“
     „Prejdime o kúsok bližšie, tu už vlak spomaľuje.“
     Kráčali vedľa seba ako dvaja priatelia po žúre.
     „Nebudete sa cítiť ako vrah?“
     „Ja? Nie. Mnou už neotrasie nič. O ženu som prišiel dávno. Dcéra je dospelá a viac ma nepotrebuje. Navyše sa to nik nedozvie, keďže budeš mŕtvy.“
     Postavil sa ku koľajniciam, potili sa mu dlane, roztriasol sa.
     „Chceš byť sám?“ opýtal sa prednosta.
     „Áno, rád. Môžete ma nechať?“
     „Pôjdem dozadu. Keď bude vlak tu, sotím ťa pod neho. Všetko zadarmo,“ zarehlil sa a cúvol.
     Obloha sa zafarbovala prvými lúčmi slnka. Vtáky v kroví a v korunách stromov začali nesmelo vyspevovať. V diaľke začul trúbenie vlaku. Koľajnice sa chveli. Prítomnosť prednostu bola ako nevyhnutná pätorka po ťažkom teste.
     Jediné, čo v živote stojí za to, je láska. To si myslel. Myslel si to predtým, než uzrel prebúdzajúci sa svet a začul ranné ódy škovránkov. Vedel, že iba chvíľa, o ktorej vieme, že je posledná, stojí naozaj za to. Nech je akákoľvek. Otec by mu povedal, že ho miluje.
     ‚Milujem ťa. Rozprávaj niečo. Milujem tvoj hlas.‘ Vlak bol tu. Trúbil.
     „Zadržte!!!“ skríkol.
     Uhol sa v poslednom okamihu, prednosta už nestihol zabrzdiť a vlak takisto. Kolesá iskrili. Z prednostu sa strhli šaty, trup bol niekde vpredu, jedna ruka ležala v tráve a nohy sa váľali čertviekde. Len čo všetko zočil, odpadol.
     Fackanie po tvári, zavolanie sanitky, prevoz do špitála, reset v posteli, starostlivosť milých sestričiek. A na druhý deň k vám prídu policajti. Väčšinou dvaja.
     „Poznali ste muža, ktorý vás chcel sotiť?“
     „Ako viete, že ma chcel sotiť?“
     „Povedal nám to rušňovodič.“
     „Nepoznal som.“
     „Čo ste robili na vlakovej stanici tak skoro ráno?“
     „Prechádzal som sa.“
     „Na vlakovej?“
     „Mám to tak rád. Viete, vlaky.“
     „Pili ste?“
     „Nie.“
     „Drogy?“
     „Nie.“
     „Teraz hlavne oddychujte. Keď vám bude lepšie, predvoláme vás.“
     Angela bola celý deň pri ňom. Plakala a v kuse sa ho pýtala: „Prečo si tam šiel? Prečo si tam šiel?“ Až si musel vypýtať tabletku proti bolesti hlavy.
     Večer dorazila Žaneta.
     „Je mi to tak ľúto!“ hodila sa k posteli.
     Angela sa posadila do kresielka v rohu izby a sledovala ich.
     „Žaneta, čo je? Čo ti je ľúto?“
     „Ten prednosta. Bol to môj otec. Odpusť mi.“ Angela ju schytila pod krk a začala škrtiť. Našťastie pribehli sestry a oddelili ich. Ony sa bili, preklínali sa slovami. Ale on tam iba ležal a neodvážil sa Žanete povedať, ako to naozaj bolo. Včera Angele vytrúbil všetko, ale dnes tu bol niekto iný. Opäť chcel skočiť pod vlak, avšak teraz vedel, že by pomoc nepotreboval.
     Žanete sľúbil účasť na pohrebe. Angele povedal, že ju miluje.
     „Prečo som tam šiel? Prečo som tam šiel...?“

 

*
     „Bude to trvať dlho?“ opýtal sa tlstého policajta, ktorý ho viedol po chodbe.
     „Nie, bez obáv. Iba vám zase položím niekoľko otázok a spíšeme zápisnicu. Formalita.“
     V malej miestnosti mu muž zákona povedal, aby sa posadil, potom zavrel dvere.
     „Dobre, prejdime rovno k veci. Vaše meno, prosím.“
     Sedel a mlčal.
     „Vaše meno, prosím,“ zopakoval policajt, pero držal nad papierom.
     „Ja...“
     „No tak, synak, nemáme toľko času.“
     „No... ja... neviem, neviem si akosi spomenúť.“
     „Robíte si žarty? Nespomínate si, ako vás oslovujú?“
     „Hovoria mi poklad.“
     „Nemáte výpadok pamäte? Neudreli ste si hlavu?“
     „Netuším... Netuším, kto som.“

 

*
     Spomenul som si na slová svojho otca:  „Neseď na dvoch stoličkách, lebo ak sa posunie jedna, spadneš aj z druhej a doudieraš sa.“
     Ľutujem, že som si ich nevzal k srdcu.
     Ľúbil som jednu aj druhú, vravel som lži i pravdu.
     A tak som stratil svoj poklad. Stratil som sám seba.

 

 

© Vydavateľstvo BioBa 2012