Keď sa človiečik zabára do hliny sveta, ťažká si. Olizuje si spotené pery a končekom jazyka prechádza po jamke pod nosom. Nevie si spomenúť, prečo sa stráca na ceste, po ktorej kráča. Nerozumie, prečo ho bolia nohy.
Rád si oddychuje a hľadá skratky cez zelené parky. Keď sedí na strome uprostred zeleného fľaku, vidí vyšliapané cestičky pod košatou korunou stromu. Teraz už jeho listy vníma ako zelené more. Kolíše sa v konárovom lôžku a čuduje sa modrému nebu. Prstami hladí svoje pery a medzi plávajúcimi oblakmi zahliadne anjela, ako bezstarostne veje vzduchom. Zacíti jeho vôňu a je mu všetko jasné. V úžľabine nad perami ho šteklia neviditeľné perute.
Cesty pod tieňom stromu sú teraz zbytočné a nikam nevedú. Skratky, ktoré chcú vytvoriť sa spájajú do bludných kruhov. Sú plné zodratých topánok a stratených šnúrok.
Človiečik nechce zliezť dolu a už sa mu netočí hlava. Spomenul si na ďalekú a predsa blízku krajinu so zlatým svetlom. Nikto mu nechýba a chce sa tešiť so všetkými. Má zimomriavky.
Listy sa spájajú do zelenej rieky a ševelia.
Človiečik počúva hudbu. Zvuky sú blízke. Prúdia od koreňov stromu. Tečú haluzami a prelínajú sa s jeho telom. Zvuky sú teplé. Počúva pórmi. Vánok ho šteklí a všetko je príjemné.
Niekedy sa taký človiečik premení na konár a už nikdy nezlezie dolu. Rád sa ohýba v poryvoch vetra. Teší sa mrazivému chladu a spomaľuje tečenie svojej miazgy. Oslavuje ranné prebudenie zeme. Sám sebe vonia a priatelí sa so vzduchom. Šteklia ho vtáčie nohy. Je rád, že je príbytkom. Len žije. Dýcha a žiari pre všetkých, čo v tmavej noci strácajú cestu. Koreňmi preniká do hlbokej zeme. Rozviatymi vlasmi sa stráca medzi hviezdami. Zhlboka dýcha. Splýva s rytmom vesmíru.
*
Keď nad spievajúce koruny priplávajú mraky, ku krehkým telám stromov prichádzajú smutní ľudia. Nikdy sa neodvážia vyliezť do svätej zelene. V rukách žmolia povrazy a trasú sa od strachu. Topánky majú ťažké od blata. Močia na vráskavú kôru. Hlavy majú ťažké a zbabelo hľadia pod nohy, ktoré sa strácajú v hmle ich mútneho pohľadu. Šedé tiene sprevádzajú ich neduživé telá. Títo smutní majú prázdny pohľad v porcelánových guliach vyhasnutých očí. Majú dvihnutý žalúdok. Pomedzi rebrá im vanie ľadový dych. So sklopenými viečkami počítajú do desať. Do štvorky sú chladní a cynickí. Pri päťke sa potia. Pri šestke sa im roztrasú kolenné jamky. Pri sedmičke nechcú cúvnuť. Osmička ich desí. Deviatka preletí ako sto rokov, ktoré nikto z nich nestihol prežiť. Desiatka sa stáva súdnym dňom, ktorý sa skryl do jedného slova.
Potom sa spustí vietor a dážď a blesky z neba. Anjeli plačú a mačky pradú piesne o zmarenej nádeji. Šedé tiene odvádzajú svetelné gule, ako keď hráč skončí mač a bez slov odchádza z ihriska. Nikto nestihne nič oľutovať. Zmysel, premenený na nezmysel, sa rozplýva ako dym. Strom nemo trpí obťažkaný plodom zlomenej viery.
Je noc a ráno vyjde Slnko.
*
Inokedy sa iný radostný človiečik teší v raji nad zelenou záplavou. Opäť si olizuje pery. Cíti slaný pot a tlačia ho nohavice. Pospevuje si pieseň bez slov a jeho hudba nemá noty. Máva všetkým naokolo. Rád by rozdal všetko, čo má. Odhadzuje košeľu. Ramenami víri vzduch vôkol seba. Naširoko roztvára oči a hruďou mu prechádza záplava tepla. Všade je sladká hmla. Zlatá. Zelená. Modrá...
Život môže byť sladký. Život môže mať chuť chrenu. Môže byť žltý. Môže mať zmysel.
*
Keď sa človiečik zabára do hliny sveta, ťažká si. Olizuje si spotené pery a končekom jazyka prechádza po jamke pod nosom. Nevie odkiaľ sa vzala, cíti len slanú rieku v plytkom koryte.
A toto všetko vidí Anjel zabudnutia.
Požehná človeka a len on vie, že nad ľudskými ústami drieme odtlačok jeho prsta.
© Vydavateľstvo BioBa 2013